Fyziológia bunky

Každá veda má svoju prirodzenú krivku vývoja. Spočiatku ju zaťažujú mylné názory, úlohy si vytyčuje nesprávne, preto je pokrok relatívne pomalý. Postupné hromadenie faktov získaných pozorovaním je nevyhnutnou etapou formovania zovšeobecňujúcich záverov. Keď je známa vnútorná podstata javov, pokrok sa urýchľuje, rozličné úseky splývajú a navzájom sa ozrejmujú.

Pojem biológia (bios – život; logos – veda) vznikol na začiatku minulého storočia a spočiatku sa používal veľmi málo. Z hľadiska rozsahu biológiu nemožno pokladať za vedný odbor, ale skôr za súhrn jednotlivých biologických vied študujúcich všetky živé objekty. Biológia je komplexom biologických vied, ktoré sa môžu deliť do troch skupín: systematické skupiny sa špecializujú na štúdium prirodzených typov organizmov (virológia, bakteriológia, botanika, zoológia, antropológia); všeobecné skupiny (morfológia, ekológia, fyziológia, genetika, mikrobiológia, hydrobiológia, biochémia, biofyzika); užité skupiny (lekárske vedy, veterinárna medicína, agrobiológia, potravinárska biológia, dendrobiológia).

Bunka je základná stavebná jednotka živej hmoty. Má všetkých päť známych prejavov života a to: schopnosť rozmnožovania, diferenciácie a rastu, metabolizmu, pohyblivosti a dráždivosti. O modernú definíciu bunky sa pokúsil v roku 1964 Grundmann: „Bunka je najmenšia funkčná jednotka živej hmoty, zložená z častí, ktoré sú vo vzájomnej rovnováhe a spájajú kritériá prejavu života – metabolizmus, autochtónne rozmnožovanie a dráždivosť“.

Morfologická časť náuky o bunke sa zaoberá štúdiom tvaru a štruktúry buniek a bunkových organel za normálnych, alebo experimentálne pozmenených podmienok. Funkčná časť cytológie používa rôzne fyziologické, biochemické a biofyzikálne metódy na skúmanie funkčných prejavov života buniek za normálnych a patologických podmienok.